Poloniny - zabudnutý raj

Miesto, kde sa stretávajú tri krajiny

Bukovské vrchy či Národný park Poloniny. Miesto, kde sa stretáva niekoľko prívlastkov „naj“. Najvyšší kopec, na vrchole ktorého sa zbiehajú tri štátne hranice, najvýchodnejšia obec, ale aj najmenej navštevovaný národný park.

Za národný park ho vyhlásili prvého októbra 1997 a nachádzajú sa v ňom najväčšie chránené komplexy bukových lesov na Slovensku. Od júna 2007 považované aj za svetovo uznávanú raritu.

Pralesy Stužica, Havešová a Rožok v Bukovských vrchoch spolu s Vihorlatským pralesom vo Vihorlatských vrchoch a pralesmi na Ukrajine zaradilo pred rokom UNESCO do svojho prestížneho zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva.

Turistami neobjavené

V tomto turistami ešte neobjavenom raji svitá o polhodinu skôr ako v Bratislave. Keď sme sem pred rokmi išli po prvý raz, cesta sa zdala nekonečná. Pred každou zákrutou sme mali pocit, že ďalej už nepovedie.

V najvýchodnejšej obci na Slovensku, v Novej Sedlici, ktorá je východiskom na poznávanie tejto oblasti, sme si pripadali ako mimozemšťania. Boli sme jediní, ktorí sem pricestovali spoznávať krásy tohto kúta Slovenska.

Pri večeri sme dostali cenné rady od tunajších pohraničníkov, ktorí nás opakovane upozorňovali, aby sme neschádzali z chodníka, pretože budeme mať problémy s ukrajinskými pohraničníkmi. Tí vraj občas radi zatknú nejakého turistu a nechajú ho vo väznici aj dva dni.

Vzápätí sa však rozhovorili o krásach, ktoré toto miesto ponúka. A o tom, ako si tento kraj zamilovali napriek tomu, že život tu voči ľuďom nie je veľmi milosrdný. Pri našej nedávnej návšteve po rokoch sme zistili, že sa tu toho veľa nezmenilo.

Akurát sme stretli asi desať turistov. Na tomto mieste je to dav. Ale na prísne stráženej ukrajinsko-slovenskej hranici žiadnych pohraničníkov.

V Novej Sedlici sme sa prebudili do slnečného rána. Odtiaľto sa vychádza na Kremenec, najvýchodnejšie miesto na Slovensku a najvyšší vrch Bukovských vrchov. Ich veľkú časť tvorí Národný park Poloniny.

Na Kremenci sa prelínajú tri národné parky a zbiehajú sa tu tri turistické trasy. Po jednej z každej krajiny. NP Poloniny, Užanskyj Nacionaľnyj pryrodnyj park a Bieszczadzki Park Narodowy.

Práve v Bukovských vrchoch je najvyšší počet pralesov na Slovensku. K najvýznamnejším patrí Stužica, divoký karpatský prales. Okolitý les cestou na Kremenec je nádherný.

Preliezame práchnivejúcimi lesnými gigantmi. Okolo plno papradia a množstvo drevokazných húb. Kráčame po toku Stužice a pod nohami máme zvyšky násypu s hnijúcimi podvalmi bývalej lesnej železnice z ukrajinskej osady Stužycia.

Stačí sem len vstúpiť a pohltí vás ticho. Slnečné lúče predierajúce sa pomedzi stromy znásobujú ich majestátnosť. Posledná zákruta, posledné stúpanie. A potom to prišlo. Kremenec (1 221 m n.m.). Poliak by povedal Krzemieniec a Ukrajinec Kremenaros.

Na vrchole je mohutný kamenný hraničný stĺp, ktorý označuje miesto, kde sa stretávajú Slovensko, Poľsko a Ukrajina. Výhľad tu síce nie je žiadny, ale pocit je to úžasný. Stáť na rozhraní troch štátov nie je každodenný zážitok.

Prvé stopy prítomnosti človeka v tomto regióne siahajú do konca mladšej doby kamennej. To, čím sa v ďalších storočiach „preslávil“, bolo zbojníctvo. Okrajová poloha na hranici medzi Poľskom a Uhorskom, prírodné podmienky a neustály feudálny útlak boli preň ideálnou živnou pôdou.

Spomedzi viacerých miestnych zbojníckych družín bola najznámejšia družina Fedora Hlavatého z Ruskej Volovej, pôsobiaca v deväťdesiatych rokoch 15. storočia. V čase 1. ČSR patril zase krajný severovýchod Slovenska medzi najzaostalejšie regióny v štáte.

V 20. storočí bolo toto miesto dejiskom dvoch veľkých a dvoch malých vojen. Z tých čias sa tu zachovalo viacero pomníkov a cintorínov. Vyniká medzi nimi najmasovejší a najvyššie položený vojenský cintorín na Slovensku na vrchu Hodošík (851 m n.m.) nad obcou Topoľa. Prevažná väčšina z nich je však zanedbaná a zabudnutá.

Ďalšie naj, ktorým sa tento kraj môže pochváliť, sú drevené kostolíky. Je ich tu sedem: v Hrabovej Roztoke, Jalovej, Kalnej Roztoke, Ruskom Potoku, Šmigovci, Topoli a v Uličskom Krivom. Všetky majú zrubovú základnú konštrukciu, ich charakteristickým znakom je trojdielnosť, ktorá okrem iného symbolizuje Svätú Trojicu.

Vybrali sme sa pozrieť si niektoré z nich. Spoločné majú, že sú v dosť zúboženom stave. V Uličskom Krivom je kostolík z prvej polovice 18. storočia. Svojou krásou púta pozornosť okoloidúcich, trojdielna zrubová stavba je postavená na nízkych kamenných základoch. Z mohutnej strechy vyčnievajú dve neveľké veže s jednoduchými krížmi.

Pred kostolom v Ruskom Potoku sedel pes, dvere doň boli otvorené. O chvíľu vyšiel kostolník, ktorý sem, ako povedal, občas príde, vyvetrá a pozametá pavučiny. ,,Kostol je v havarijnom stave, farár tu už nechce slúžiť omše. Peniaze z Európskej únie sľubujú už niekoľko rokov, ale zatiaľ sa nič nedeje,“ zhodnotil situáciu okolo kostolíka.

Do Novej Sedlice, najvýchodnejšej slovenskej obce, nás okrem toho, že človeka vždy lákajú rôzne naj, pritiahla aj poznámka v informačných letákoch, že sa tu nachádza národná kultúrna pamiatka – roľnícky domček. Jediný, ktorý si zachoval typické architektonické prvky rusínskych stavieb, strešnú krytinu zo slamy a pôvodnú hlinenú dlážku.

Hoci bola pokrytá drevenou fošňovou podlahou. Či je táto informácia pravdivá, netušíme, ale domček sme našli len s ťažkosťami. Kultúrna pamiatka, obrastená burinou, vyzerala, že sa každú chvíľu zrúti.

Väčšinu obyvateľov Novej Sedlice tvoria Rusíni. Voľakedy zažila aj lepšie časy ako teraz. Za vlády Márie Terézie a Jozefa II. sa tu rozvíjal jarmočný ruch, stavali kostolíky a drevené domy.

Postavili tu dokonca úzkokoľajku. Keď sem človek príde teraz, má pocit, že prostredie a podmienky tu nie sú k tunajším ľuďom zvlášť prívetivé. So zatrpknutosťou sme sa však nestretli. Len sú trochu smutní z toho, že žijú v zabudnutí. „Keby aspoň tých turistov viac chodilo,“ povzdychnú si.